litera

litera

Stará žobráčka

Dnes v meste strela som špinavú, starú žobráčku,
čo na chvíľu sa pri mne pristavila,
pýtala kúsok rožka do vačku,
no mňa jej prosba najprv pobúrila.

Nuž zdvihla som oči, pohľad svoj na ňu uprela,
tá žena striebrovlasá hanbou sčervenela,
tvárila sa sťa by som ju udrela
a ja by som sa v tej chvíli najradšej nevidela.

No odrazu v jej očiach zahliadla som
ťaživý smútok, balvan na duši.
Jej dlaň do mojich dlaní zobrala som,
nehľadiac či sa to sluší, nesluší.

V tom zrazu slzy zaleskli sa
v očiach tej starej žobráčky,
mne ruky súcitom roztriasli sa,
v hlave rozvírili sa otázky.

Čo odžila si táto biedna žena,
aké peklo jej osud pripravil?
Dnes blúdi mestom, žiadny domov nemá,
jej sny a túžby život v žeravej peci roztavil.

Nie, odpor som k tej žene necítila,
skôr zúfalstvo matky, na ktorej dieťa boh už dávno nemyslel,
bolesť, žiaľ a utrpenie som z nej zašípila,
sťa by jej život bol len krutý nezmysel.

V tom prepadol ma riadny zmätok v hlave
a na srdci balvan ťaživý,
chuť objať ju dostala som práve,
radosť späť vliať tej žene do žily.

Zdvihla som ruku, no nie k úderu som ju napriahla,
lež k pohladeniu tých striebristých vlasov,
odrazu svetielko úsmevu som v tých utrápených očiach zahliadla,
začali žiariť nevídanou krásou.

„Ďakujem, anjel môj,“ odrazu ku mne prevravela,
jej strhaná tvár akoby razom obelela,
ruka roztrasená v tej mojej oťažela
a mňa tá ženička až v srdci zabolela.

„Niet začo ďakovať, veď nič som pre vás nespravila.”
No ona moje slová zastavila,
s úsmevom na tvári a slzami v očiach,
sťa vysilená srna, štvaná po úbočiach,
očami vzhliadla k mojej tvári,
nehľadiac nato čo jej dušu kvári,
nežným hlasom milujúcej matky
nechala mi odkaz nádherný hoc krátky.

„Si ako moje milované dieťa čo odišlo mi do neba,
Viem, nezvládla som túto stratu, no odpustenie posiela
mi cez teba.
Tvojou rukou nežnou vlasy strieborné mi hladká,
cez tvoje oči odkaz posiela: „Odpúšťam ti, moja milovaná
matka.“

Po týchto slovách v očiach zjavila sa mi jemná rosa,
pred žobráčkou starou cítila som sa razom vyzlečená, holá, bosá
a kríž, ktorý si nesiem zrazu neznamenal nič,
veď osud tejto ženy bol sťa hnisajúce rany, čo spôsobil jej
život – bič.

Teraz už viem, že neprosila o malý kúsok jedla,
lež túžba po láske jej kroky ku mne viedla.
Tak snáď som tej smutnej žene dala trochu nehy
a zmiernila bolesť čo obmýva jej brehy.

Bez slovka odišla a ja som ostala stáť nemá
tá žienka podivná, čo túla sa bez mena,
vo mne zanechala odkaz, hoc vôbec nič nemá,
len ošarpané šaty a srdce bolesťou zjazvené,
pár slovkami vyjadrila pravdy nemenné.

Že nie bohatstvo a lesk k životu nám treba,
že srdce krásne môže byť aj keď zasiahla ho bieda.
Že jedine láska, neha, cit
človeka môže šťastím naplniť.



Předešlý článek